Príbeh Heleny Citrónovej z Humenného sa stal námetom pre thajskú operu aj americký román.

Mladá tmavovláska v pruhovaných šatách sa pozrie do objektívu, a kým fotograf stlačí spúšť, šťastne sa usmeje. Nebol by to nezvyčajný výjav, keby sa neodohral uprostred vraždiacej mašinérie v Osvienčime. Prežiť lásku možno na akomkoľvek mieste, no náklonnosť medzi nacistickým dozorcom a židovskou väzenkyňou v koncentračnom tábore prekonáva aj shakespearovskú drámu s Rómeom a Júliou.

Desiatky rokov zúčastnení aj svedkovia držali romantickú historku pod pokrievkou. Znova na svetlo svetla ju vyniesol dokumentárny film britskej televízie BBC. Dej sa začína jednoducho. Helena Citrónová, ktorá sa 26. augusta 1922 narodila v Humennom, nastúpi za fašistického slovenského štátu do dobytčieho vagóna a medzi prvými sa odvezie do tábora na okupovanom území Poľska. Ani vo sne by jej nenapadlo, že o niekoľko generácií neskôr o nej vznikne opera či román.

Židovke so žiarivým úsmevom všetci hovoria Helenka, má dvadsať a vo vyhladzovacom tábore pracuje na oddelení s voľnejším pohybom v Brezinke. S ostatnými dievčatami, väčšinou so Židovkami zo Slovenska, dostávajú vodu a jedlo, nie sú také bité a nemusia si ostrihať vlasy. Proces vyhladzovania vedia nacisti organizovať do detailov. Kým obďaleč dymia komíny krematória, kde spaľujú mŕtvoly, Helena s ďalšími triedia v obrovskom sklade veci, ktoré po nich zostali. Tisícky kufrov plných detských vecí, ako aj kočíky, topánky, oblečenie či osobné predmety dospelých. A posielajú ich znova do Ríše. Ako mohla byť Humenčanka na fotografii taká šťastná?

Mohla za to náhoda. Už doma rada spievala, a keď nacistickí dôstojníci hľadali niekoho, kto by zanôtil veliteľovi oddielu na oslave dvadsiatych narodenín, prihlásila sa dobrovoľne v domnení, že si zachráni holý život. Oslávencom je istý Franz Wunsch narodený v rakúskom Drasenhofene blízko českých aj slovenských hraníc. Vystrašená Helena so slzami v očiach spieva jedinú nemeckú pieseň, ktorú pozná – Liebe war es nie (v prekl.: Láska to nebola). Už po prvých tónoch nemecký mladík nevie spustiť z peknej Židovky zrak. A keď skončí, podíde k nej a povie: „Prosím, zaspievaj to ešte raz.“

Helena sa vracia do skladu a podľa výpovede jedného z esesákov ju Wunsch začne vyhľadávať. Správa sa k nej láskavo a ochranársky. Lieči ju, keď treba, posúva jej svoje jedlo, ktoré dostáva od mamy z domova. Raz jej dokonca necháva lístok s odkazom: „Zamiloval som sa do teba.“ Mladá Židovka napriek tomu vyhlasuje: „Radšej zomriem, ako by som mala byť s niekým z SS.“ Neskôr v jednom z dokumentov dodáva: „Na začiatku som ho nenávidela. Bol zlý ako všetci esesáci. Nezniesla som ani jeho pohľad, ale čas urobil svoje.“

Helena mala dôvod Nemcov nenávidieť. V koncentráku už zomreli obaja jej rodičia aj brat, ktorý sa pri úteku zachytil o elektrický drôt. Všetko mení ďalší transport, keď do tábora prichádza Citrónovej staršia sestra Róza. Končí v plynovej komore, kde Židia zomierajú v priebehu dvadsiatich mučivých minút. Wunsch ich pri selekcii dovtedy osobne sprevádzal, a keď to bolo nevyhnutné, aj bil. Ale Rózu v poslednej chvíli zachraňuje. Pre bezmocnú Helenu sa Franz stáva hrdinom, láska začína byť obojstranná a mladého nacistu mení. „Keď stretol Citrónovú, zostal sadistický iba voči mužom. Ženy už nikdy nebil a nekopal,“ opísali neskôr blondína s belasými očami bývalí väzni.

Izraelská dokumentaristka Maya Sarfaty v roku 2020 natočila snímku Nebola to láska, kde sú v centre pozornosti výpovede preživších z koncentračného tábora. „A ten Nemec ju miloval,“ tvrdila očitá svedkyňa vzťahu Wunscha a Citrónovej. Ani ďalší nezaostávajú, hoci nemajú dôvod ospravedlňovať nemeckých trýzniteľov. „Ona ho milovala, áno.“ „Bola to veľká láska.“ Navyše všetci sú presvedčení, že pre podmienky v Osvienčime bolo nemožné, aby tam mali zaľúbenci sexuálny styk.

Naopak, podľa ríšskych zákonov Franzovi Wunschovi za nepochopiteľnú lásku k žene „podradnej rasy“ hrozila smrť, ale keď sa ich románik prevalil, zamilovaný nacista skončil iba na samotke. Dojemné bolo podľa svedkov aj ich lúčenie. Skôr ako sa Citrónová vydala na evakuačný pochod smrti, Wunsch jej láskyplne navliekol hrubé ponožky a povedal jej: „Dávaj na seba pozor, Helena. Zvládneš to. Tak veľmi som ťa miloval“ a vášnivo ju pobozkal. „Boli momenty, keď som úplne zabudla, že som Židovka a on nie. Úprimne, na konci som ho milovala. Ale nemohlo to byť reálne,“ povedala neskôr Citrónová. Zamilovaný pár sa znova uvidel až po dvadsiatich siedmich rokoch.

Po vojne sa Franz Wunsch snažil nájsť stratenú lásku, posielal jej listy na Slovensko, na ktoré neodpovedala, a hľadal ju aj prostredníctvom Červeného kríža. Až kým nezistil, že je v Izraeli, kde sa vydala a neskôr mala dve deti. Znova sa stretli, až keď mali obaja päťdesiat – na denacifikačnom súde vo Viedni, pred ktorý sa vyslúžilý dozorca postavil. Kým viacerí bývalí väzni vypovedali proti nemu, istá Cipora Tahoriová napriek protestom ľudskoprávnych aktivistov tvrdila opak. Rozprávala, ako vďaka nemu prežili so sestrou holokaust. Počas jej výpovede bývalému dozorcovi tiekli po tvári slzy.

„Viem, že bol prísny, ale ku mne bol dobrý,“ hovorila pomaly a bez emócií. Franzovi sa Cipora, ako sa Helena po novom volala, ani raz nepozrela do očí. Súdny tribunál niekdajšieho nacistu zbavil všetkých obvinení, no tí dvaja sa už nikdy nevideli. Helena zomrela v roku 2007 v Tel Avive, Franz o dva roky neskôr vo Viedni.

Televízia BBC nakrútila o Židovke z Humenného svojho času dokumentárny film, kde Britom okrem zakázanej lásky vykladá najtemnejšie obdobie našich dejín – ako Slováci na čele s prezidentom Tisom zaplatili Nemecku desať miliónov ríšskych mariek za vyvraždenie vlastného židovského obyvateľstva. Helenin príbeh uchvátil mnohých. Špeciálne však britského hudobného skladateľa Somtowa Sucharitkula, ktorý päť rokov vytrvalo pracoval na hudbe a librete k svojej novej opere. Nazval ju Helena Citrónová.

Šokujúce hudobné dielo od autora thajského pôvodu malo svetovú premiéru 16. januára 2020 v Bangkoku. Na opernej scéne sa v hlavných úlohách predstavili neázijskí umelci, divy s korpulentnými postavami však mali ďaleko od vyhladovaných dievčat z tábora. Citrónovú stvárnila Američanka Cassandra Black, Franza štyridsiatnik Falko Hönisch z Nemecka. Domáci kritici označovali Sucharitkulovo dielo za vrchol jeho tvorby, iní reagovali menej nadšenými recenziami. Napriek tomu netrvalo dlho a opera sa dostala do Európy – vlani ju uvádzali v divadle Theater Hof v bavorskom Hofe.

Helena Citrónová cez pandémiu prenikla aj do svetovej literatúry, v roku 2021 o nej napísala Američanka Ellie Midwood bestseller Dievča v pruhovaných šatách. „Odmietla sa vzdať nádeje, odvážila sa zamilovať. Strhujúci román inšpirovaný príbehom Židovky Heleny Citrónovej a nacistického dôstojníka Franza Wunscha,“ týmito všeobecnými slovami uvádza knihu distribútor.

Ničnetušiaceho našinca potom zarazí množstvo slovenských hrdinov, ktorí sa v Osvienčime rozprávajú rodnou rečou. Ako keby výrazy Slovák a Žid začali splývať. Na rozdiel od skutočnosti však spisovateľka dala románu trpkosladký koniec. Pár po vojne nerozdelila a skúmala, či hlavná postava netrpela diagnózou, ktorej sa oveľa neskôr začalo hovoriť štokholmský syndróm.